O smutnej vŕbe

Raz, keď sa Dubík za pekného slnečného dňa prechádzal popri riečke, znenazdajky začul hlboký povzdych.

"Jajajajaj."

Poobzeral sa po okolí, no nikoho nevidel.

"Jajajajaj," ozvalo sa znova.

"Kto to tu vzdychá?" opýtal sa Dubík.

"Ja. Jajajaj," začul odpoveď, no stále nikoho nevidel.

"Kto je to ja?" čudoval sa.

"No predsa ja, vŕba."

A naozaj. Na brehu riečky stála osamotená stará vŕba. Bola prehnutá až nad riečku a jej konáre sa močili vo vode. Vyzerala naozaj veľmi staro.

"Ach prepáč, vôbec som si ťa nevšimol," usmial sa Dubík, "Prečo toľko vzdycháš?"

"Napríklad preto, že si si ma vôbec nevšimol. Ajajajajaj," vzdychla si ešte smutnejšie vŕba.

"Prepáč, bol som zamyslený."

"Nikto si ma nevšíma, lebo som už stará a na nič súca," zaplakala opäť vŕba.

"No no, tak to nie je. To, že si stará, predsa neznamená, že si neužitočná," utešoval ju Dubík, "Napríklad tým, že tu stojíš tak dlho, brániš brehu, aby sa zosypal do riečky, keď na jar veľa prší."

"Myslíš?" vŕba sa trochu ukľudnila.

"Určite. Môžem?" Dubík sa vyhúpol na konáre a pohodlne sa usadil. Potom vytiahol z vrecka maličký nožíček, odrezal jeden konár a chvíľku niečo vyrezával. O niekoľko minút držal v ruke píšťalku.

"Pššš," zapískal na nej.

"Tá je krásna," potešila sa vŕba, "Vieš na nej zahrať aj nejakú pesničku?"

"No, nejakú vymyslíme," usmial sa Dubík.

Začal hľadať tóny, keď ho v tom vyrušili nejaké hlasy.

"Kto to sem ide?" vyzvedala stará vŕba.

Po chodníčku, ktorý viedol popri rieke, poskakoval chlapček.

"Jej, mamka, ocko, pozrite aká krásna vŕba," zakričal chlapček na rodičov, ktorí kráčali pomaly za ním.

Ocko podišiel ku chlapčekovi a pohladil ho po vlasoch.

"Odrežeme si niekoľko konárikov na korbáč, keďže sa blíži veľká noc. Dúfam, že to vŕbe nebude vadiť.

"Áno, Áno," tešil sa chlapček a začal znovu poskakovať.

Dubík sa skryl v bútľavine vŕby, aby ho chlapček s rodičmi nevideli.

"Ocko, ocko, môžem ja?" stále poskakoval chlapček.

Ocko podal chlapčekovi vreckový nožík.

"Buď opatrný."

Chlapček odrezal konáriky a vrátil nožík ockovi.

"Tak a teraz už pomaly poďme, aby ste stihli do večera upliesť ten korbáč," povedala s úsmevom mamka.

Keď sa chlapček aj rodičia stratili za ohybom riečky, Dubík vyliezol z bútľaviny.

"Ešte si stále myslíš, že si zbytočná?" opýtal sa.

"Nie, už nie. Ďakujem ti," odpovedala spokojne vŕba.

Dubík znovu vytiahol z vrecka píšťalku a chvíľku si len tak popiskoval.

"Počúvaj," povedal po chvíľke a zanôtil:

Každý z nás predsa niečo vie.

Tak povedzme to našej vŕbe.

Že každý z nás je predsa užitočný,

tak nemáme byť prečo smutný.